O psoch - moje prvé zachránené

Autor: Marcela Juríčková | 6.5.2015 o 15:59 | Karma článku: 5,91 | Prečítané:  361x

Rozhodla som sa, že druhý príspevok bude hneď o psoch, lebo práve oni vypĺňajú momentálne najväčšiu časť môjho života, cez ich príbehy ma najlepšie spoznáte.

Asi niekedy v decembri 2010 som sa nejakým zázrakom dozvedela o útulku pre psy, ktorý sa nachádza neďaleko mesta, kde bývam a ozval sa vo mne dlho utláčaný hlas, ktorý ma povzbudzoval, aby som konečne začala robiť to, po čom som už tak dlho túžila - zachraňovať psy. Ešte ako malé dieťa, keď som videla túlavého psíka na ulici, s maminkou sme si vždy povedali, že raz budeme mať útulok, aby sme im všetkým pomohli. A tak som pred Vianocami 2010 urobila zbierku a zobrala papanie do vyššie spomenutého útulku. Tam som videla asi 40 psov, spokojných a šťastných a ten pohľad ma ešte viac utvrdil v tom, že toto je smer, akým sa chcem vydať.

Na jar 2011 som sa stala členkou občianskeho združenia a začali sme aktívne pracovať na tom, aby sme spoločne založili útulok. V marci som na sociálne sieti videla fotku 5 vyhodených psíkov plemena shih-tzu, ktorých sa niekto zbavil v dedine asi 20 km od nás. Srdce mi puklo a musela som pomôcť, totiž, shih-tzu je moja srdcovka, voľakedy som mala chovnú stanicu a chovala som práve toto plemeno, sú to tie najúžasnejšie psy a zároveň, kto ich raz spozná, vytvorí sa u neho diagnóza, ktorej sa už nezbaví.

A tak som napísala nálezkyni, že jej pomôžem. 21. marca 2011 sme sa s maminkou vydali ísť psíkov pozrieť, aby sme zistili, v akom sú stave a aby sme im mohli začať hľadať domovy. Žiaľ, už boli len štyria, jedna sučka umrela ani nie 24 hodín po tom, ako ich majiteľ vyhodil. Zostali tri sučky a jeden psík. Keď sme tam prišli, všetci hafani skákali od radosti, až na jedného, teda, jednu, jedna babuľka sedela a uprene na mňa pozerala cez zauzlenú srsť, ja som ju dvihla na ruky a ona sa mi v náručí uložila a spokojne odfukovala - ona už vtedy vedela, čo som ja ani netušila.

V tom čase som mala jedného súkromného žiaka angličtiny, ktorý žil sám a spomenul mi, že by chcel psíka, takže som mu hneď volala, že mám preňho dokonalého psa, on bol nadšený a dohodli sme sa, že mu malú vezmem k veterinárovi, ostrihať a potom mu ju vezmem domov. A tak aj bolo, teda, ja som svoju časť splnila, malú babuľku som zobrala k našej super pani doktorke, spolu sme ju ostrihali, spolu sme nad ňou plakali, keď sme z nej vyťahovali asi 30 triesok, ktoré mala zapichnuté po celom vychudnutom telíčku. Maličká dostala meno Sisi. Dali sme ju doporiadku a bola prirpavená ísť do nového domova...ja som vtedy ešte stále netušila, čo ona už dávno vedela...

Tak som volala dotyčnému, že Sisinka je pripravená a veziem mu ju, na čo mi on povedal, že musel odísť niekam a domov sa vráti večer po 10tej...na moju otázku, kam s ňou mám dovtedy ísť, mi už nevedel odpovedať. Maminka sa naštvala a vyhlásila, že Sisinku berieme k nám...nuž, ale, my máme doma dvoch veľkých psov a ja som si bola istá, že malú zožerú...a tak sme išli.

Doma som s malou dušičkou vošla do obývačky, so Sisinkou v náručí som si čupla medzi dvoch obrov a povedala som im, že ju nesmú zožrať, lebo ona je naša...otec v tom momente poznamenal, že domov ďalší pes nepríde, na čo som ja reagovala, že ďalší už nie...Sisinka bola oficiálne v dočaske, ale všetkým nám bolo jasné, že ju už nikomu nedám...takže už to nevedela len ona, už som to vedela aj ja. Po kúpeli mi zaspala v náručí, položila som ju vedľa seba na vankúš a ona sa ďalších 12 hodín ani nepohla, konečne bola v bezpečí a mohla sa kľudne vyspať.

Samozrejme, skvelé domovy sme našli všetkým psíkom, Zojka zostala u nálezkyne, Denynko išiel do Trenčína a Ajuška cestovala do Trnavy.

U nás doma Sisinka do dvoch týždňov prebrala pozíciu vodcu svorky a naši veľkí hafani ju ľúbili a rešpektovali. Sisinka bola úžasná.

Po dvoch rokoch, presne 1. februára 2013 Sisinka vyskočila na gauč v obývačke a dalšie dva týždne sa nezobudila, bola v bdelej kóme. Okamžite sme išli k veterinárovi, tomu najlepšiemu, akého poznám, nevedel, čo s ňou, asi tri hodiny ju vyšetrovali, pichali, brali krv, skúšali reflexy, na nič nereagovala, bola mŕtva, ale dýchala...ten pohľad nikomu neželám, moje maličké na stole, ochabnuté, ako handrová bábika, v packách kanyly, ešte aj cikať musela cez hadičku, ktorú do nej zašili, lebo jej zlyhávali obličky a musela cikať, len potrebovala pomoc. Po asi hodine som sa s plačom spýtala pána doktora, či ju veľmi bolí to všetko, čo s ňou robia, lebo ak áno, tak ju už nechcem trápiť a nechám ju radšej odísť, ale povedal mi, že nič necíti, takže sme bojovali ďalej. Po troch hodinách sme viezli domov pacienta, Sisinka bola 24 hodín napojená na infúzie - áno, musela som sa naučiť jej ich púšťať, cikala cez hadičku, ale keďže sme museli chodiť do práce, vždy ráno sme ju vzali na kliniku, tam jej robili testy a pomáhali jej, ako vedeli a večer som si ju brala domov. Po týždni pán doktor povedal, že krvné výsledky sú také dobré, ako keby sa stal zázrak, Sisinka však stále spala, nechcela sa prebrať, nevedeli sme ju zobudiť. Každý deň som si ju brala na ruky a rozprávala som jej príbehy, hovorila som jej, ako veľmi ju ľúbim, že sa musí zobudiť a ona zrazu, po takmer dvoch týždňoch otvorila oči a zobudila sa, bolo to pomalé, bola veľmi zoslabnutá, ale postupne začala sama papať a dvíhala hlavičku. To už sme ju odpojili z infúzií a pán doktor povedal, že ju môžeme okúpať, ale ako? Veď nevedela stáť... A tak som si dala plávky, sadla do vane, Sisinka v náručí a maminka ju kúpala, urobili sme jej taký malý domáci wellness, nakoniec, zaslúžila si to.

Za asi ďalšie dva týždne Sisinka znova chodila a bola takmer ako pred chorobou, len ťažšie chodila, to ale nebolo nič oproti tomu, čím sme si prešli za tie dva týždne, kým bola v kóme.

Až do začiatku novembra toho istého roka bola Sisinka úplne v pohode, bola veselá, dokonca sa hrala a my sme všetci boli neopísateľne šťastní. V druhej polovici novembra zrazu Sisinka stratila chuť do jedla...

16. novembra 2013 sa Sisinka ráno pri venčení zatackala, nevedela som prečo, ale hneď som s ňou utekala na kliniku, kde nás už dobre poznali. Sisinku všetci ošetrovali s láskou, stala sa tam taký ich miláčik, tú sobotu dostala infúzie, zobrali jej krv, ktorú mali poslať v pondelok na vyšetrenie. S infúziou sme odišli domov, stále sme nič netušili, Sisinka asi už áno...

Večer asi o ôsmej som si všimla, že Sisinka má bolesti bruška, stále som dúfala...po asi hodine som však už vedela, že odchádza...s maminkou sme pri nej sedeli a hladkali ju, bolo večer 10 hodín, keď Sisinka odišla navždy...ešte naposledy som si ju pritúlila, pobozkala a nadýchla sa jej vône, uložili sme ju na jej vankúši, vyzerala tak spokojne, ako keby len spinkala...srdce mi išlo puknúť pri pomyslení, že ju musím uložiť do tmavej, chladnej zeme, ale musela som...rozlúčili sme sa a Sisinka navždy odišla...

Každý deň chýba viac, ale aj keď už s nami nie je, dala mi tak veľa a navždy bude moja prvá zachránená, práve vďaka Sisinke som sa stala závislá na zachraňovaní....

Sisinka, nikdy nezabudneme....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?