Plus size, my size, no size, all sizes

Autor: Marcela Juríčková | 12.9.2018 o 17:36 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  298x

Hmmmm, plánovala som vtipný post a aha, čo z toho vzišlo. No, čo už, stane sa, snáď sa aspoň trochu pobavíte, však dajte vedieť.

Život s kilami navyše, ktoré ma sprevádzajú celý život, je naozaj veselý...áno, som ironická. Každý niečo rieši, keď si decko, tak ti hovoria, že až vyrastieš, narastú ti prsia, ktoré prevýšia bruško, neskôr, že je to vlastne ok a časom proste začnú vravieť, že na bacuľku máš peknú tvár, v podstate. Každý ti odporúča rôzne diéty, prípadne sa rovno tvária, že ty ich asi už všetky poznáš. Automaticky si myslia, že pohyb ti nič nehovorí a keď nedajbože zistia, že sa venuješ nejakej aktivite, navyše tancu, tak len neveriacky zdvihnú obočie, ale zároveň sa snažia tváriť, že to je tá najprirodzenejšia vec na svete. Pokrytci.

Aj internet vie, že nemám miery 90-60-90, lebo odvšadiaľ na mňa vyskakujú reklamy na najrôznejšie zaručené diéty, prípravky na chudnutie, tabletky, sirupy, prístroje a všetko, čo si viete predstaviť. Ďakujem, neprosím. Ak by ktorýkoľvek z týchto zázrakov naozaj fungoval, tak by po svete nebehali žiadni ľudia s nadváhou. Hmmm...keď sa tak pozriem okolo seba, tak tie reklamy sú riadny nonsense.  

Moja chudnúca kariéra? Oj, to by bolo na niekoľko kníh! Keď som mala 13, zistili mi vysoký tlak, rovno šup do nemocnice, všetci lekári sa potešili, však som mala nadváhu, takže dôvod bol jasný. Keď sa ma na chodbe sestrička opýtala, pred všetkými deckami, na moju váhu, zahanbene som k nej pricupitala a pošepkala jej ju...bodaj by som dnes toľko vážila, to by som normálne nahlas vykrikovala na ulici, koľko vážim...priority sa nám počas života ozaj výrazne menia. Začala som chudnúť, teda, ledva jesť, potom ma to prešlo a pribrala som. A potom to už išlo, diéta, jojo, diéta, jojo...dvakrát som skončila v nemocnici vďaka zázračným diétam. A hádajte, čo! Ak sa obzriem spätne vyše 20 rokov dozadu, nepamätám si ani jeden moment, kedy by som si bola povedala, že som spokojná a už viac chudnúť nechcem...ANI JEDEN! Tí, čo ste čítali môj predchádzajúci príspevok, viete, že som aspoň priemerne inteligentná osoba, čiže teoreticky som mohla vedieť, že číslo na váhe nie je odrazom môjho šťastia, lebo šťastie pramení z úplne iných vecí. Ale nevedela som, lebo som žena, som obklopená ideálom krásy vytvoreným médiami, ktorý je nedosiahnuteľný pre „bežného“ človeka, lebo veď ráno v kúpeľni nemáme photoshop, ktorým sa upravíme, než vyjdeme medzi ľudí.

Mala som aj partnerov, síce sa chlapi o mňa nebili, ale tí, ktorí mi prišli do života, nemali nikdy problém s mojou váhou, ak už s niečím, tak s mojím sebavedomím, teda, skôr s jeho nedostatkom, lebo nikto nechce od toho druhého stále počúvať, ako sa neznáša, ako sa hanbí, keď sa má vyzliecť a tak podobne. Ale viete čo? Zistila som, že tieto pocity prežívajú aj štíhle ženy, nielen bacuľky, takže problém bude evidentne skrytý inde, než vo váhe – schválne nepíšem, že pes je zakopaný inde, lebo psy milujem, takže o ich zakopávaní nežartujem. A viete, čo je vtipné, že posledné roky je tých chlapov so záujmom viac, síce chcú len sex, ale však, lepší nejaký záujem, než žiaden, či? Ale zas, nemyslite si, že som im naletela, to len tak na okraj.

Poslednú dobu sa pomaly začali vynárať plus size modelky, ako huby po daždi. Tess Holliday, Ashley Graham a im podobné, nádherné ženy, mnohými nenávidené, kritizované za propagovanie nadváhy, úspešné, šťastné, milované, známe...toľko protikladných názorov. A aj napriek tomu, alebo vďaka nim, sa otázka váhy rieši viac a viac. Jedna je tučná, druhá chudá, tretia nízka, ďalšia privysoká, krivé novy, veľký nos, kučeravé vlasy, príliš rovné vlasy, pehy, oči blízko pri sebe, alebo naopak, ďaleko od seba...všimli ste si, že každá z nás má niečo, čo jej na sebe vadí? A všimli ste si niekedy chlapov, nech vyzerajú akokoľvek, ako spokojne sa obzerajú v zrkadle? Prečo sa my, ženy, nevieme vnímať rovnako? Prečo nevieme byť vďačné za telo, ktoré máme? Za nohy, ktoré nás nosia, za ruky, ktorými vieme pohladiť našich milovaných, za panvu, ktorá vynosí dieťa (obrazne, jasne, viem, že dieťa sa nosí v maternici), za prsia, ktoré to dieťa nakŕmia, vďaka očiam vidíme svet okolo seba, vďaka ušiam môžeme počúvať zvuky prírody. A my aj tak stále riešime iba tú váhu. Jasné, všetky chceme byť zdravé, pekné, chceme sa páčiť, nielen okoliu, ale aj sebe samým. Dokážeme ale byť spokojné so sebou bez toho, aby sme sa prijali a mali rady v tele, ktoré nám bolo nadelené? Dokážeme čokoľvek zmeniť a byť skutočne šťastné, ak sa nevieme na seba v zrkadle pozrieť a povedať si „Mám Ťa rada“? Nie, ani ja to nedokážem, zatiaľ, ale snáď čoskoro sa to naučím, lebo ako môžem očakávať, že ma iní budú ľúbiť, ak nemám rada samu seba?

A viete, čo mi vlastne vadí najviac? To, že sa vôbec tieto veci riešia. Že ľudia nie sú hodnotení podľa ich činov, podľa charakteru, že štíhly človek bude mať na pracovnom pohovore väčšiu šancu na úspech, ako ten, čo má nadváhu – tu chcem poďakovať svojej šéfke, že toto nikdy neriešila, ona mi pri fotení povie len: „Usmej sa! Šťastnejšie!“ a to, že mi zo sukne, v ktorej sa všetky fotíme, trčí pol zadku, jej nevadí, veď nakoniec, fotíme sa len spredu...Myslím si, že kým médiá a celý svet, neprestanú riešiť, či je niekto dosť chudý, aby bol nazvaný pekným, alebo či sa prívlastok pekný môže kvôli nadváhe vzťahovať iba na tvár dotyčnej osoby, zatiaľ nebudeme šťastné, tak naozaj, úprimne, s veľkou vďakou a pokorou voči životu.

Ja sa snažím existovať sama so sebou, učím sa mať rada samu seba, vidieť sa tak, ako ma vidia mnohí iní (myslím tých, čo ma majú radi, nie tých, čo by ma najradšej videli v pekle). Nie je to vôbec jednoduché, každý deň sa učím krok za krokom a hlavne, snažím sa prestať sa pokúšať vyhovieť iným ľuďom a konečne začať počúvať seba a svoje potreby.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Ako som odchádzala po štvrťstoročí. Procházková sa lúči s Lidovými novinami

Obliehanie Babišom som nevydržala.

Píše Ivan Mikloš

Keď to príde k nám, budem kričať ako prvý

Ad: Keď Ivan Mikloš stráca cit pre mieru.


Už ste čítali?